17. Čarovná harfa – Nám. M.R.Štefánika

Nám. M.R.Štefánika

 

Námestie M.R. Štefánika je námestie v Bratislave a je súčasťou modernej štvrte Eurovea. Na námestí sa nachádzajú tri fontány. Na dunajskom nábreží sa nachádza mohutný pylón so symblom československých légií, ktorých zakladateľom bol M. R. Štefánik. Na vrchu pylónu je umiestnená socha leva, ktorý ale nie je heraldický lev z českého znaku, ale prastarý symbol sily a dôstojnosti, zdôrazňujúci moc, sebavedomie a silu na vzostupe. Lev je ochrancom štátneho znaku, symbol zvrchovanosti národa a štátu. Pred pylónom stojí bronzová socha v nadživotnej veľkosti generála Milana Rastislava Štefánika, ktorú v roku 1938 vytvoril český sochár Bohumil Kafka. Pravá noha Štefánikovej sochy vysunutá dopredu naznačuje aktivitu postavy, ktorá kráča za určeným cieľom. Zvitok listiny, ktorú drží v ľavej ruke možno považovať za symbol dobrej správy ktorú prináša.

 

 

ROZPRÁVKA

 

Čarovná harfa

 

V honosnom paláci zdobenom zlatom, drahými lustrami a najjemnejším hodvábom, žili muž so ženou, ktorí veľmi túžili po dieťati.  Prešiel rok, dva, tri, no stále nič. Večer čo večer sa žena za dieťa modlila. Na čo im bolo všetko to bohatstvo sveta, keď sa oň nemali s kým podeliť. Až jedného dňa sa pred ženou zjavil anjel. Počul jej prosby a modlitby a zľutoval sa nad ňou. „Ak mi prisľúbiš, že z dieťaťa dobrého človeka vychováš, do roka a do dňa sa ti syn narodí“, riekol anjel žene. „Sľubujem anjel, všetko čo len chceš, ti sľúbim, len nech sa mi synček narodí,“ odvetila žena so slzami v očiach.

Stalo sa tak, ako jej anjel prisľúbil. Do roka a do dňa sa žene narodil krásny zdravý synček. Bolo že to radosti! Z toľkej lásky by mu boli aj modré z neba zniesli. Chlapček rástol a nič mu nechýbalo. Mal všetko, na čo si len pomyslel. Stačilo, že na niečo pozrel a hneď to bolo jeho. Akosi príliš ľahko a bez najmenšieho úsilia k nemu všetko prichádzalo. Mnohí by si pomysleli – že koľké šťastie ho v živote postrehlo. No on veru šťastný nebol. Mal toho tak veľa, že si nevedel nič vážiť. Napriek tomu, že mal všetko, akoby mu čosi chýbalo. Vo svojom srdci pociťoval prázdnotu. Rodičia si to nevedeli vysvetliť a vždy sa ho snažili len potešiť. Potešenie však neprichádzalo a prázdnota rástla. Chlapec na celý svet zanevrel, krásu okolo seba nevidel. Zvnútra ho začala rozožierať akási zloba, ktorá sa v ňom ako burina rozrastala a driapala sa von –  a chlapec kde len mohol, tam škodil.

Raz vystrelil na malú sýkorku z gumipušky, no kameň sa, akoby zázrakom, tesne pred sýkorkou zvrtol a letel priamo na chlapca. Ten sa nestihol uhnúť a kameň ho zasiahol rovno medzi oči. Chlapec padol na zem a upadol do mdlôb. Zrazu, akoby sa ocitol v sne. Videl, že sýkorka k nemu priletela a premenila sa na anjela. Anjel sa sklonil nad chlapcom a položil svoju dlaň na ranu medzi očami. V tej chvíli sa začali chlapcovi pred očami ukazovať spomienky z jeho života. Videl milujúce oči rodičov a ich ruky, ktoré mu dávajú všetky dary sveta. No nepociťoval vďaku ani radosť. Naopak, cítil len prázdnotu, z ktorej sa zloba a pýcha rodila. Zožierala ho znútra a nútila ho konať zlo. Čím väčšiu bolesť druhým spôsoboval, tým viac zloba rástla. Teraz, keď to celé videl ako na dlani, začali mu po lícach stekať slzy. Všetka tá bolesť, ktorú druhým sám spôsobil, teraz naplnila celé jeho bytie.

Anjel k nemu prehovoril mäkkým hlasom: „Chceš sa vrátiť do svojho života a žiť takto ďalej, alebo sa chceš zmeniť na anjela a všetko napraviť?“

Nie som hrdý na svoj život, anjel,“ odvetil chlapec. „Rád by som napravil všetko to zlo, čo som spôsobil.“

Anjel mu do ruky podal harfu so slovami: „Nech je teda z teba anjel. Dávam ti túto čarovnú harfu. Kedykoľvek sa tvoje prsty dotknú jej strún, harfa začne čarovné tóny vydávať. Tie čarovné tóny priletia tam, kde budú potrebné a zlo budú v dobro premieňať. Nešetri touto liečivou hudbou, pretože je veľa toho, čo musíš ponaprávať,“ riekol anjel a odletel.

Chlapec zobral do rúk čarovnú harfu a vyčaroval prvé nebeské tóny. Rana na čele sa  zahojila a hojiť sa začalo aj jeho srdce. Roztiahol krídla a zaletel za svojou mamou. Našiel ju zahalenú v smútku, ako pri obloku narieka. Ona ho, žiaľ, nevidela. Pohladil ju po líci, sadol si k nej a začal hrať na harfe. Videl, ako si mama ťažko povzdychla, po chvíli si slzy utrela a na tvári sa jej mihol jemný úsmev. Zaletel k otcovi, ktorému nikdy úctu prejaviť nevedel, aj keď on by pre neho všetko na svete spravil. Potom priletel k malému dievčatku, ktorému sa často posmieval, ku chlapcovi, ktorého neraz zbil, dokonca zaletel aj ku mravenisku, ktoré predtým rozkopal a keď zahral mravcom na harfe, akoby im robota ľahšie išla. Zahral aj kvetu, ktorý v záhrade zašliapol a hral aj vtáčikom, po ktorých z kuše strieľal.

Pomaly dal do poriadku všetko, čo kedy pokazil. K rodičom ešte veľakrát zaletel, kým ich srdcia zahojil a kým oni pochopili, že ho nezdravo darmi zahŕňali. Keď bol so svojou prácou hotový a ponaprával svoje nerozvážne chyby, rozhliadol sa po okolitom svete a pomáhal všade, kde bolo treba. Keď videl chorobu, zanôtil a svojou hudbou zdravie privolal. Keď videl neprávie, hneď sa o spravodlivosť postaral. Smútok menil na radosť, nevďak na pokoru, strach na odvahu. Po prázdnote a zlobe, ktorú predtým pociťoval, nebolo už ani stopy. Jeho srdce bolo naplnené len nesmiernou láskou a vďakou. Vďakou za to, že môže v tomto svete dobro vykonávať.

Anjel s čarovnou harfou je dodnes medzi nami a pomáha všade tam, kde je potrebný. Preto ak pocítite ťažobu pri srdci alebo uvidíte, že niečo iné ako dobro sa deje, privolajte tohto anjela a poproste ho, nech svojou hudbou to, čo treba, vylieči.

 

Autor: Miroslava Atanasová