7-srdce-bratislavy

7. Srdce Bratislavy – Františkánska

Františkánsky kostol

 

Františkánsky kostol Zvestovania Pána je dodnes najstaršou zachovanou sakrálnou stavbou v Bratislave. Kostol bol postavený okolo polovice 13. storočia v gotickom slohu a predpokladá sa, že ho dal postaviť uhorský kráľ Ladislav IV. Kumánksy na počesť svojho víťazstva nad českým kráľom Přemyslom Otakarom II.

V minulosti bol spájaný s rôznymi významnými udalosťami. Jednou z nich bola napríklad tradičná ceremónia prešporských korunovácií uhorských kráľov na ktorej nový panovník pasoval vybraných šľachticov za rytierov zlatej ostrohy.

 

ROZPRÁVKA

Srdce Bratislavy

 

V dávnych časoch, keď ešte Bratislava nemala dnešnú podobu, stálo na mieste  Františkánskeho kostola Zvestovania Pána niekoľko chalúp, v ktorých prebývali celkom obyčajní ľudia. V jednej z nich žila aj Anička, ktorá bola nielen milá a driečna, ale aj dobrého srdca. Mládenci po nej pokukávali, no ona zatiaľ na vydaj nemyslela.

Jedného dňa tadiaľ na koči prechádzal bohatý kupec a keď ju zočil, hneď ju chcel mať za ženu. Drahé šaty a šperky jej začal sľubovať a že si ju do ďalekej krajiny odvedie, kde bude v honosnom paláci žiť. No Anička odmietla a len toľko mu povedala: „Ja pane tak veľmi milujem tento kúsok zeme, že by som tu aj vlastné srdce nechala.“ To bohatého kupca rozzúrilo a v urazenej pýche ju preklial: „Nech sa premeníš na vtáka, ktorý bude musieť každý rok do ďalekých krajín odlietať. Kliatba pominie až vtedy, ak sa pred tebou nejaký mládenec ako pred kráľovnou ukloní!“

Anička sa v tej chvíli premenila na lastovičku. Každým rokom na zimu do ďalekých krajín odlietala a vždy keď sa vracala, nesmierne sa na domovinu tešila. Na chalupe, v ktorej vyrastala, si každú jar hniezdo postavila. Roky plynuli, osadenstvo sa v dome menilo. Dom aj zbúrali, aj nový postavili, no lastovička si vždy len to svoje miestečko našla.

Posledné roky tu žil Janko, ktorý bol nielen milý a driečny, ale aj dobrého srdca. Lastovička si ho obľúbila a často na okennú rímsu sadala, aby si s ním poštebotala. Ten sa jej prihováral ako starej priateľke, aj keď mu ona vždy len odštebotala. Janko bol široko-ďaleko známy svojou odvahou a statočnosťou. Neraz druhým v núdzi pomohol a preto si ho všetci ľudia vážili. Dobré chýry sa o ňom šírili, a tak sa dostali až ku kráľovnej. Jedného dňa mu kráľovský posol doniesol list, v ktorom stálo, že ho sama kráľovná pred seba povoláva a za jeho statočnosť ho chce odmeniť. Janko si to jedine tak vysvetliť vedel, že ho do vojny verbovať budú. Lastovičke sa posťažoval, že do vojny sa mu veru nežiada, aj keď rozkaz je rozkaz. „Vieš, lastovička moja milá, ja ti tak veľmi tento kúsok zeme milujem, že by som tu aj vlastné srdce nechal.“ Lastovička pri týchto slovách vyletela vysoko a vo vzduchu zakrúžila v tvare srdca. Janko len neveriacky hlavou pokrútil. „Ako keby si mi rozumela, lastovička moja. Ešte keby si mi tak vedela poradiť, ako sa s takou kráľovnou rozprávať mám… Do očí nehľadieť a hlboko sa ukloniť – aspoň tak som to počul,“ a predviedol lastovičke hlboký úklon… To, čo nasledovalo, veruže Janko nečakal. Keď sa z úklonu narovnal, namiesto lastovičky na okennej rímse krásna deva sedela. Jankovi sa slová v hrdle zasekli a z dievčiny oči spustiť nemohol. Anička mu vyrozprávala svoj príbeh a Janko bol šťastný, prešťastný, že práve on kliatbu zrušil.

Keď sa vrátil od kráľovnej, s radosťou Aničke oznámil, že do vojny veruže nemusí. Kráľovná ho za odvahu a statočnosť odmenila a za rytiera ho pasovala. Janko sa s Aničkou oženil a z ich domu sa vždy ozývalo veselé štebotanie detí a lastovičiek, ktoré si tu každú jar hniezdo postavili a rodinné šťastie strážili.

Po mnohých rokoch tu postavili františkánsky kostol, v ktorom statočných šľachticov za rytierov pasovali. Ten kostol dodnes stojí a tak, ako je Slovensko srdcom Európy, tento kostol leží v srdci Bratislavy.

 

Autor: Miroslava Atanasová