4. Kvet života – Kapitulská

Kapitulská

 

Začiatkom 13. storočia vznikla v Bratislave jedna z najstarších ulíc – Kapitulská ulica a to presunutím kapituly a kostola z Hradu do podhradia. Kapitula predstavuje zbor kanonikov, teda vyššie postavených kňazov, ktorí boli známi tým, že sa často venovali vede, keďže v stredoveku tu prekvitalo vzdelanie a aj preto bolo možné na tejto ulici nájsť napríklad skriptórium, čiže pisáreň ako aj prvú školu v meste, ktorá bola označovaná ako gymnázium a navštevovali ju nie len kňazi, ale aj deti mešťanov.

Neskôr sa tu nachádzala aj prvá právnická fakulta, ktorú sem presťahovali z Trnavy. Na ulici je možné nájsť aj dom významného bratislavského hudobníka Alexandra Albrechta. Kapitulská vždy bola a je ulicou kňazstva, čo je vraj jej šťastie aj slabosť.

 

ROZPRÁVKA

Kvet života

 

Stará mama si prisadla k vnučke a podala jej šálku teplého lipového čaju. “Nad čím premýšľaš, dieťa moje?” opýtala sa a nežne ju pohladila po vláskoch.

“Vieš, stará mama,” povedala zamyslene vnučka, “premýšľam, prečo je vo svete zlo. Prečo sú niektorí ľudia zlomyselní a teší ich, keď druhým škodia?”

“To ti je tak, dieťa moje,” odvetila stará mama, “ako je svet svetom, odjakživa ľudia i takí i takí boli. Svet sa po stáročia menil a aj sa vždy meniť bude. Ľudia však zostávajú rovnakí. V každej dobe sa nájdu dobrosrdeční i zlomyselní, štedrí i skúpi, veselí i namosúrení. Treba len veriť, že dobra bude stále pribúdať.”

Vnučka tíško počúvala a napokon povedala: “Mne by sa páčilo, keby sa všetko zlo zo sveta vytratilo. Myslíš, že je to možné?”

“Ťažké otázky mi dávaš, moja milá, veru ťažké” vzdychla si stará mama. “Neviem ti na to odpovedať, ale porozprávam ti príbeh, ktorý ešte mne moja stará mať vyprávali.”

Vnučka odpila z lipového čaju a započúvala sa do rozprávky.

 

          Príbeh sa odohral dávno-pradávno na jednom kráľovskom dvore. Kráľ sa rozhodol, že svojej jedinej dcére Kvetane nájde vhodného ženícha. Tvrdohlavá princezná si však zaumienila, že sa vydá len za toho, kto jej prinesie semiačko kvetu života. Vraj sa kdesi dopočula, že z neho do ešte väčšej krásy rozkvitne. Čudovali sa múdre hlavy na kráľovskom dvore, pretože o takomto kvete doposiaľ nikto nepočul. Radili sa s dvorným záhradníkom i botanikom, no nik ani len netušil, ako kvet života vyzerá. Princezná však nie a nie ustúpiť.           Kráľ teda rozposlal do sveta poslov a z rôznych kútov krajiny začali prichádzať pytači. Prinášali semiačka malé i veľké, z ďaleka i z blízka, najrôznejších tvarov. Jeden napríklad priniesol semiačka slnečnice, ktorá sa podobá na slnko – veď bez slnka by život zanikol. Iný zas zrnká pšenice, pretože chlieb nám dáva obživu. Ďalší bol presvedčený, že každá žena ozdobená diamantom, rozkvitne do krásy a princeznú obdaril diamantom v tvare semiačka. Princezná Kvetana však jedného za druhým odmietala a nešťastný kráľ iba krútil hlavou.

Jedného dňa predstúpil pred princeznú mladý muž, ktorý však žiadne semiačka nepriniesol. “Prichádzaš s prázdnymi rukami?!” zlostil sa kráľ. “Vari si nepočul požiadavku mojej dcéry?”

“Práveže som počul, vaše veličenstvo,” odvetil smelo mladík “a preto som aj prišiel.” Otočil sa ku princeznej a povedal: “Neprinášam so sebou semiačko, ktoré hľadáš, krásna princezná. Avšak viem, kde ho sama nájdeš. Ak mi dovolíš, ja ťa priamo k nemu zavediem.” Pristúpil ku princeznej, chytil ju za ruku a vyzval ju: “To semiačko sa dá vidieť len so zatvorenými očami.” Dvorania zhíkli nad jeho opovážlivosťou. No zvedavá Kvetana mladíka vyzvala nech pokračuje a zatvorila oči. Mladík šepol mäkkým hlasom: “Keď vstúpiš do svojho srdca, ako do kráľovskej komnaty, nájdeš v ňom drobné semiačko. Je to semiačko lásky, ktoré dostane do daru každý, kto príde na tento svet. Aby mohlo rásť ako kvet v záhrade, potrebuje tvoju opateru. Zalievaj ho len peknými myšlienkami a uvidíš, ako mu porastú korienky. Vyživuj ho len prívetivými slovami a uvidíš, ako mu porastú lístky. Konaj iba dobré skutky a jeho púčik rozkvitne do nevídanej krásy. Jeho vôňa sa bude šíriť a každého očarí.” Princezná pozorne počúvala a jej srdce zaplavil príjemný mäkký pocit. So zatvorenými očami videla, ako kvet v jej srdci rozkvitá, dokonca pocítila jeho sladkú vôňu. Zrazu ju zaliala silná túžba starať sa oň s láskou. Keď otvorila oči, sálalo z nich dobro a jej tvár celá žiarila. Dvorania videli, ako rozkvitla do ešte väčšej krásy a od údivu všetci zhíkli. Kráľ len neveriacky krútil hlavou. Bol rád, že princezná si konečne našla ženícha a on môže vystrojiť veľkú svadbu.

 

Vnučka bola príbehom očarená. “Stará mama, a myslíš, že aj ja mám v sebe také semiačko?” spýtala sa zvedavo.

“Myslím, že ho má v sebe každý, moja milá,” odvetila starká. “Aspoň tak sa o tom hovorí v rozprávke.”

“Možno keby sa o to svoje semiačko každý dobre staral, nakoniec by sa zlo zo sveta aj samé vytratilo,” zaštebotala veselo vnučka.

 

Autor: Miroslava Atanasová