9. Dunajská kráľovná – Primaciálny palác

Primaciálny palác

 

Primaciálny palác a Primaciálne námestie hneď oproti úradu primátora Bratislavy je miesto, ktoré láka turistov svojou históriou. Je zaujímavou pamiatkou a aj už len tým, že sa nachádza v tesnej blízkosti stále rušného Hlavného námestia. Nádherná ružová klasicistická stavba paláca je zdobená vzácnou umeleckou tvorbou niekoľkých umelcov.

Postavili ho v rokoch 1778 až 1781 a nahradil pôvodný palác, ktorý patril ostrihomskému arcibiskupovi. Na jeho štíte na prednej strane sa nachádza rodový erb Jozefa Batthyányiho, ktorý bol prvým stálym obyvateľom paláca. Na vrchole tympanónu je kardinálsky erb Jozefa Batthyányiho, ktorý bol prvým obyvateľa paláca. Budovu zdobí model jeho železného klobúka vážiaci 150 kg.

Palác dnes slúži ako kancelária primátora Bratislavy a znamenitá Zrkadlová sieň sa využíva na organizovanie koncertov.

 

LEGENDA

Dunajská kráľovná

 

V jednom ramene Dunaja, ukrytý v hĺbke močiariska, stál utešený vodný palác. Schody mal zo zeleného zlata, steny z biele, pavlače z červeného a strechy zo zlata modrého. Bývali v ňom rusalky, krehké a štíhle, s tvárou ani biely kvet a s očami ako letné nebo. Také belasé mali oči že od nich aj dunajská voda obelasela a za jarných dní vyzerala ani prikrytá oblohou. No vari najkrajšie boli na rusalkách vlasy: dlhé, bujné, rozviate so zelenkavým odtieňom. Po tých vlasoch ich ľudia najľahšie poznali, no a ešte po sukniach, umáčaných až po kolená. Ktoráže iná dievka by vyšla na ulicu s takou neučesanou hrivou, a k tomu v mokrej sukni! Iba rusalka! A hľadeli na nich nepriateľsky, najradšej by sa vrhli na tú krásu a skántrili ju, lebo je nebezpečná a nečistého pôvodu.

Rusalky chodili medzi ľudí zriedka, iba keď bolo treba nakúpiť živobytia. Vtedy sa vybrali, no nie po jednej, ale dve a dve pospolu. A nikdy nešli až do mesta, zastavili sa hneď v prvých skliepkoch na predmestí, na Vydrici. Tam ich, pravdaže, naraz po mokrej sukni poznali a nevďačne veru obslúžili, hoci aj platili čistým zlatom.  Jediný mäsiarsky tovariš Jug býval k nim milý a vľúdny. Všímal si však najmä jedn, utešenú Risavu.

Podvečer, keď Jug zavrel krám a odovzdal tržbu pani majstrovej, viedli ho kroky neodolateľne k Dunaju. Blúdil kade tade, ani čoby v močaristom tŕstí, na pobrežnom piesku a medzi vrbinou, rusalčie stopy hľadal. Raz, akosi začiatkom  leta to bolo, udala sa neobyčajne krásna, teplá a jasná noc, hviezdy sa iskrili na uhlíky v pahrebe a mesiac žiaril medzi nimi ako zlatý peceň, z ktorého ktosi odkrojil krajíček. Odrazu len vetrík privial čosi perlivé, ani keby sa kdesi strieborné korálky po zlatom stole rozsýpali. Jug sa zachvel. Tichúčko kráčal a čím ďalej kráčal, tým jasnejšie rozpoznával, že perlivý zvuk je radostný smiech rusaliek. Pokročil Jug, stúpol na halúzku a tá pod nohou spukotala. Rusalky zvýskli, z konárov pozoskakovali. Jug sa ocitol v zajatí.

„Vysliedil naše hojdanisko,“kričali. „To mu neodpustíme, utancujeme ho na smrť.“

„Sestry rusalky, stojte! Neubližujte mu! Nech o ňom rozhodne Dunajská kráľovná!“ A zaviedli ho ku kráľovnej. Rusalky rozpovedali kráľovnej čo sa stalo a žiadali pre mládenca smrť.  Nato predstúpila Rosava. „Poznám toho mládenca, volá sa Jug. Keď tamhore nakupujeme, Jug sa k nám správa milo a vľúdne a zakaždým nás dobre obslúži. Je síce človečieho rodu, ale má labutie srdce, len sa mu prizrite. Preto ťa vznešená kráľovná prosím, daj ju milosť.“  A kráľovná tak učinila. „Ďakujem ti, že sa tak pekne správaš k mojim sestrám rusalkám. Kedysi dávno nás ľudia mali v láske i cti, na našu počesť slávnosti zvané Rusadlá. Naše hojdaniská chránili, obchádzali ich,a by nás nerušili. Teraz je všetko ináč, nemajú nás radi, pomaly sa bojíme vyjsť na breh. Ty si objavil naše posledné hojdanisko. Odíjdeme do Čierneho mora,“ pozrela na rusalky.

Jug ale túžil po Rosave. Kráľovná jej dala na výber. No Rosava si zvolili život s rusalkami. „Ľudia majú poväčšine srdce šťučie, žraločie a hadie. Kruté. Raz som videla, ako upálili ženu za to, že mala červené vlasy. Nepôjdem s tebou Jug. Odídem so sestrami do Čierneho mora.“  A kráľovná Juga prepustila.

Viedla ho Rosava schodiskom i popri kuchyni a tu mu do vreciek vopchala smetí z kúta a vyviedla ho z paláca. Smutný Jug kráčal cestičkou, obzeral sa až mu ruka do vrecka vošla. Aha, samé smeti! Urazený vyhadzoval všetko cestou.

Prišiel Jug domov a tu pri vyzliekaní kabáta mu čosi zacvendžalo. Siahol rukou do vrecka  a vybral dva kúsky zlata, zvyšok rusalčích smetí, ktoré nestihol vyhodiť. Ej veru banoval mládenec, že smeti vyhodil. Občakúval on potom, že sa Rosava zjaví ešte aspoň raz. No márne. Neprišla nijaká rusalka, všetky sa odsťahovali do Čierneho mora. Odišli rusalky a dunajská voda prestala byť belasá, býva už ponajviac sivá  a hnedá. Iba keď zažiari  nad Dunajom jasná belasá obloha, iba vtedy Dunaj obelasie, akoby chcel ľuďom pripomenúť časy, keď v ňom žili krásne belasookú rusalky.

Zdroj: legendy a povesti Mária Ďuríčková